Page 8 - Bratstvo202509

a ovládaní Jeho vzkrieseným životom, slúžiaci ako živí svedkovia Jeho posolstva a reality.

Rozhodnutie byť Jeho nasledovníkom

Druhým spôsobom, ako sa dostaneme do „vlažného stavu“, je, keď naše životy ovládajú hodnoty
a meradlá kultúry, ktoré nás obklopujú. Môžeme sa z toho oslobodiť tým, že sa ROZHODNEME
stať sa nasledovníkmi Ježiša namiesto nasledovníkov sveta. Keď prijímame Jeho povolanie v na-
šich životoch, stávame sa skutočne Jeho učeníkmi. Nie je to automatické – je to voľba. Boh nám
svoje povolanie nevnucuje – POZÝVA nás, aby sme sa stali súčasťou Jeho plánu. Keď prijímame
Jeho pozvanie, aby sme sa Mu dali k dispozícii, stávame sa Jeho zástupcami lásky a žiarivými
svetlami. „Prosím vás tedy, bratia, pre rôzne milosrdenstvo Božie, žeby ste ta dali svoje telá v živú
obeť svätú a ľúbu Bohu, rozumnú to vašu svätoslužbu. A nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale sa
premeňte obnovením svojej mysli, aby ste zkúšali, čo je vôľa Božia, to, čo je dobré, ľúbe a dokona-
lé!“ (Rim 12:1-2).

Keď sa odovzdáme k naplneniu a vedeniu Duchom Svätým, podriaďujeme sa Jeho životu
a chodíme v povolaní nášho nebeského Otca. To je záruka, že sa nestaneme vlažní, ale budeme
skutočne živí pre Boha. „Tak aj vy považujte sa za mŕtvych hriechu, ale živých Bohu v Kristu Ježišo-
vi, našom Pánovi.“ (Rim 6:11).Táto generácia by nemala byť okradnutá o výzvu a dobrodružstvo
úplného odovzdania sa Ježišovi. Keď ľuďom ukážeme, ako môžu uniknúť nielen vine a trestu za
hriech, ale aj kontrole sveta a tela, môžu zažiť plnosť života, ktorý nám Ježiš priniesol. Už nebudú
uviaznutí vo vlažnosti, ale stanú sa Jeho nadšenými, oddanými nasledovníkmi pod vládou JEHO
MILOSTI!

ČO HOVORIA INÍ

Duchovné otroctvo

Aké strašné je byť v otroctve! A predsa, koľkí z nás v ňom sú. V otroctve tradícií, v otroctve jeden
druhého, v otroctve ľudských názorov, v otroctve foriem a zvykov. Zabúdame, že medzi formou
uctievania a duchom uctievania je veľká priepasť. Je veľký rozdiel medzi človekom, ktorý „odrieka
svoje modlitby“,a človekom, ktorý sa skutočne modlí! Dni, keď sme mohli nájsť Boha vo vykonávaní
rituálov, sú už dávno preč. Možno to tak bolo v dávnych časoch, ale to boli časy TIEŇA, nie POD-
STATY (C.S. Price: „Made Alive” (Oživený), s. 97).

Snažíme sa získať to, čo už máme. Zdá sa, že my kresťania sme si vyvinuli zlý zvyk viesť ľudí
k radikálnemu stretnutiu s Božou bezpodmienečnou láskou, odpustením, prijatím a jednotou, len
aby sme ich potom celé roky učili, ako sa priblížiť k Bohu, aby si zaslúžili jeho uznanie. Týmto spô-
sobom nevedomky popierame ich existujúce spojenie s Kristom a v Kristovi. Možno sa snažíme
odhovoriť ich od ich skúsenosti prvej lásky, pretože my sami ju už nezažívame (Ted Dekker:
„The Forgotten Way“ (Zabudnutá cesta), s. 37)

8