Page 8 - Bratstvo202407
P. 8
Vojna. Naozaj ani neviem, kde začať. Na jednej strane sa tvárime, že sa nič nestalo, po-
kračujeme v každodennom živote, ráno si robíme omelety, snažíme sa "normálne" žiť,
najmä kvôli deťom. Na druhej strane sa bojíme a máme strach nechať otvorené okná
v jednej izbe, ak sme v inej, aby sa niekto potichu nevkradol, hoci bývame na vysokom
poschodí. 7.október nám horí v hlave.
Spočiatku nás vojna zaskočila. Prvýkrát v živote sme išli na rodinnú dovolenku, a v nedeľu
8. októbra sme mali lístky na návrat domov. Avšak v sobotu 7. októbra sa stal masaker.
Boli sme v šoku a neverili sme vlastným ušiam a očiam, keď sme počuli a videli tie správy.
Trvalo nejaký čas, kým sme to strávili. Všetky lety boli zrušené, a my sme jednoducho
museli zostať. Preto sme sa rozhodli čo najviac vyhnúť traumatizácii detí.
Milí ľudia nám ponúkli dom, kde sme mohli bývať - "zadarmo." Povedali nám: "teraz, keď
ste vojnoví utečenci.“ To ma šokovalo, rezalo mi to uši - utečenci. Väčšinu svojho života
som strávila prácou s utečencami, a teraz som ja a moja rodina utečencami? To bolo príliš
veľa na to, aby som to zvládla. Vnútilo mi to realitu - tlak, aby som sa rozhodovala rýchlo
a správne, a čo povedať deťom, financie a ako dlho vydržíme mimo krajiny, začínajúci
školský rok! Čo robiť? Kam utekať? Každé rozhodnutie sa mi zdalo nesprávne, nemiestne,
neskutočné....ako v ďalekom sne.
Pred 7. októbrom 2023
8
